Zdroj obrázku: Ace Amir
Vagabon chcela, aby jej nový album „Prepáčte, že som nezavolala“ poskytol ľuďom úľavu po niekoľkých ťažkých rokoch. Aby sa jej to podarilo, rozhodla sa umelkyňa, ktorej skutočné meno je Laetitia Tamko, stiahnuť zo sveta, aby ho mohla napísať.
„Mám priateľov, ktorí žijú v Nemecku, a tí mi povedali o jednom dome na nemeckom vidieku. Keďže som snílek, ako sa patrí, povedala som si: ‚Hmm, vidím sa v dome na nemeckom vidieku. To znie pekne,'“ hovorí pre portál fafaq. „Na to, aby som si sadol a urobil album – urobil som len tri albumy, ale zdá sa, že to vždy začne takýmto malým kamienkom sna, ktorý dokáže roznietiť môj oheň.“
Stratégia zabrala a ústranie zapálilo jej kreativitu. Výsledkom je jej doteraz najelektrickejší, najrozsiahlejší album.
Vagabon prerazila na indie scéne albumom „Infinite Worlds“ z roku 2017 a v roku 2019 naň nadviazala dobre prijatým projektom s vlastným názvom. Po niekoľkých rokoch pandémie sa však podobne ako mnohí ľudia na celom svete ocitla v situácii, keď mala nad čím premýšľať.
„Veľa som sa zmenila ako človek, tak ako my všetci za ten čas, ale najmä veľa smútku,“ hovorí. Všetok smútok a utrpenie, ktoré charakterizovali tento časový okamih, ju však inšpirovali k tomu, aby sa vo svojej hudbe vydala novým smerom. Uprostred desivého momentu chcela, aby jej práca vyvolala „katarziu a radosť“, hovorí.
Vagabon sa obrátila k tanečnej hudbe, aby vytvorila dielo, ktoré by dokázalo uskutočniť tento druh alchýmie. „Naozaj som sa chcela hrať s tancom a zároveň vytvoriť album, na ktorom môžete počúvať slová a dúfať, že z nich veľa pochopíte alebo pocítite príbuznosť,“ hovorí. Výsledkom je album, ktorý je plný medových zvukov, trblietavých rytmov a bohatých inštrumentálov. Album je zároveň horkosladký aj euforický, spája protiklady a pokrýva celé spektrum emócií.
„Prežívanie osobného smútku v mojom vlastnom živote mi skutočne dodalo naliehavosť toho, čo som chcel so svojou hudbou urobiť, a to zažiť katarziu a radosť.“
V skladbe „Sorry I Haven’t Called“ je aj pohoda, pocit opustenosti a ľahkosti, ktorú Vagabon rozpoznáva v sebe aj vo svojej novej hudbe. „Cítim sa sebavedomejšie ako kedykoľvek predtým… Myslím, že som našla aj istotu vo svojom hlase, čo je naozaj príjemné ukázať,“ hovorí. V skladbe „Sorry I Haven’t Called“ predvádza úplne nové hlasové dimenzie, vďaka ktorým sa jej hlas zväčšil a zosilnel.
Hlavný singel „Can I Talk My Sh*t?“ je ukážkovým príkladom jej novoobjavenej sebadôvery – je o tom, že sa nebojíte povedať, čo chcete povedať, a odísť z večierka, keď chcete odísť. To isté platí aj o piesni „Autobahn“, ktorá je o „diaľnici bez zákonov v Nemecku, kde neboli žiadne rýchlostné obmedzenia,“ hovorí a spomína, ako sa z nej pieseň jedného dňa jednoducho vyvalila. „Auto je stále zapnuté. Pôjdem tam, kde mi poslúži,“ spieva v skladbe, čo je jasná proklamácia vlastnej autonómie.
Hoci album vznikol z miesta izolácie a ústrania, je veľmi spätý s komunitou a spoluprácou. „Napríklad skladbu Autobahn napísala s kamarátkou, a hoci si Vagabon väčšinu svojej tvorby produkuje sama, po dokončení albumu sa náhodou stretla s producentom a členom skupiny Vampire Weekend Rostamom Batmanglijom, ktorý jej pomohol pridať záverečné úpravy a nové inštrumentálne linky. Ako hovorí, počas celého projektu počúvala veľa brazílskej hudby, ako aj kapely Lamp a Mid-Air Thief, pričom Frank Ocean bol vždy v „neustálej rotácii“.
Výsledkom je album, ktorý sa trochu bráni kategorizácii. Niekedy sa na ňom objavia dotyky Phoebe Bridgers, inokedy ozveny Oceana, ale väčšinou je to jej vlastný zvuk. Hoci je „Sorry I Haven’t Called“ oveľa tanečnejší, experimentálnejší album ako jej ostatná tvorba, jej raný zvuk – ktorý viedol k tomu, že ju označili za indie rockovú umelkyňu – sa zrodil z jej účasti na rozvíjajúcej sa newyorskej indie scéne na začiatku roka 2010.
„V New Yorku som jednoducho našla komunitu ďalších umelcov, ktorí boli na vysokej škole ako ja,“ hovorí o časoch, keď ešte len začínala. „Organizovali sme vlastné domáce koncerty a bolo to také komunitné zmýšľanie. Nikto si nemyslel, že to bude práca. Mám šťastie, že som narazila na naozaj skvelú komunitu umelcov, z ktorých mnohí sú dnes indie superhviezdy.“
Svoj vôbec prvý koncert odohrala po boku nikoho iného ako napríklad overenej indie superstar Mitski. „Práve sme spolu hrali koncert v niečej kuchyni na poschodí v Silent Barn pre možno 15 ľudí, ktorí sedeli na zemi. Rozplývala sa nado mnou. Mitski je jeden z mojich najbližších ľudí,“ hovorí Vagabon. Spomína si, ako hrávala na medzičasom zatvorených miestach ako Shea Stadium s kapelami ako Japanese Breakfast a Florist a ako sa jej skrížili cesty s komikmi ako Jaboukie a Patti Harrison. „Bolo to všetko o budovaní komunity… Všetci sme sa stretli… Hovoríme o tom dodnes,“ hovorí. „Boli sme spolu ako deti, a to je to, čo nám dáva pocit čistoty.“
Vďaka koreňom v komunitnej scéne založenej na princípe „urob si sám“ sa zdá, že metriky úspechu, ako sú udeľovanie cien alebo rebríčky, sú pre ňu vzdialené. „Svoj prvý album som urobila v spálni v dome, dala som ho na Bandcamp a prekvapivo ho ľudia počuli. Keď vychádzam z tohto étosu, myslím, že je ťažké uveriť tomu, že by Billboardové rebríčky mohli byť niečo,“ hovorí. „Moje očakávania od seba samého sú teraz možno trochu nezvyčajné… Mám pocit, že s tými rokmi sa takmer odplavilo moje osobné očakávanie, že budem robiť lineárnu cestu.“
„Mám šťastie, že som narazil na naozaj skvelú komunitu umelcov, z ktorých mnohí sú teraz nezávislé superhviezdy.“
Namiesto snahy o dopamínový záblesk virality sa sústredila na budovanie fanúšikovskej základne, ktorá sa sústreďuje na skutočné spojenie, a táto verná základňa návštevníkov koncertov a kupujúcich vinylov ju počas rokov podržala. Ale aj taká stála komunita fanúšikov, akú má Vagabon, je v nestálom hudobnom priemysle vzácna.
„Priala by som si, samozrejme, aby boli podmienky pre umelcov lepšie a menej vykorisťovateľské v celom odvetví,“ hovorí a spomína štrajky SAG-AFTRA a WGA. Odhaľujú skutočnosť, že mnohí pracujúci herci a scenáristi stále zápasia s uspokojovaním svojich základných potrieb, poznamenáva – a to je, samozrejme, aj prípad hudobníkov.
V konečnom dôsledku však vidí svet, v ktorom môžu mnohí umelci, nielen niekoľko hviezd, mať plodnú tvorivú kariéru na plný úväzok. „Myslím si, že je dôležité viesť tieto rozhovory, aby ľudia vedeli, že v umení môže existovať udržateľnosť aj mimo jedného percenta najlepších,“ hovorí. „Mohli by sme to urobiť.“
Zatiaľ sa teší na to, že na turné prinesie trochu radosti vlastnej komunite priaznivcov. Ako sama hovorí, počas detstva v Kamerune vyrastala na spievaní gospelovej hudby v kostole a to ju inšpirovalo k tomu, aby začala hrať vlastnú hudbu. Stále miluje spôsob, akým hudba dokáže spojiť miestnosti ľudí v duchu niečoho väčšieho, hoci len na krátke chvíle.
„Veľmi rada komunikujem pri hudbe. Chcem vidieť tieto miestnosti plné, chcem vidieť, ako sa hýbu a praskajú vo švíkoch a ľudia sa zabávajú,“ hovorí. „To bude to najväčšie, čo z toho môžem dostať.“
Album „Sorry I’ve Haven’t Called“ vychádza 15. septembra.
Victoria Monét o boji s popôrodným obdobím a vstupe do éry „Level-Up“ s albumom „Jaguar II“