„Bottoms“ je veľa vecí: chrapľavá, krvavá komédia, lesbická love story a ukážka komediálneho talentu Rachel Sennott a Ayo Edebiriho. Je však aj plný jemných detailov a odkazov a jedným z nich, ktorý sa dá ľahko prehliadnuť, je, že film sa (pravdepodobne) odohráva na začiatku roku 2000.
Jedným z najväčších detailov, ktoré film zakoreňujú v čase, je používanie flip telefónov a prenosných CD prehrávačov postavami. Aj komunikácia sa zdá byť pomerne analógová a o žiadnych sociálnych sieťach nemôže byť ani reči (hoci si možno len predstaviť, aká nevyspytateľná by bola prítomnosť Sennottovej postavy PJ na sociálnych sieťach). Estetika filmu je tiež akoby vypožičaná z klasických stredoškolských komédií zo začiatku roka 2000, ako napríklad „Mean Girls“, spolu so svojráznymi učiteľmi, roztlieskavačkami, klasickými šikanistami a vtipmi ostrými ako britva o sociálnej hierarchii.
V mnohých ohľadoch je však film „Dno“ tiež odtrhnutý od času – existuje v surrealistickom vesmíre, ktorý je mu vlastný. Mnohé z jeho estetických prvkov sú tiež silne inšpirované 80., 90. rokmi a súčasnosťou. Sú tu jasné paralely s filmami z 80. rokov, ako napríklad „Heathers“, ktorý dal svoj vlastný krvavý a bizarný nádych klasickému príbehu zo strednej školy, a „The Breakfast Club“, ktorý tiež skúmal identitu, neistotu a krížové romance.
V niektorých ohľadoch sa zdá, že film „Bottoms“ je zakorenený v súčasnosti, vrátane výberu módy, ktorá je skôr odvodená od trendov TikToku než od štýlov minulých desaťročí. Najmä Hazelin (Ruby Cruz) výber oblečenia a účes vyzerajú, akoby boli vytrhnuté priamo zo stránky For You. A potom je tu fakt, že byť queer sa zdá byť vo vesmíre „Bottoms“ všeobecne akceptované, čo v mnohých školách po celej krajine rozhodne stále nie je a čo pred rokom 2010 bolo (snáď s výnimkou tých najprogresívnejších škôl) zriedkavé.
Niektoré aspekty „Bottoms“ presahujú čas, ako napríklad príliš sebavedomý quarterback, ktorý si myslí, že je stredobodom vesmíru, a miestne trhy, telocvične a plesy, ktoré slúžia ako kulisy pre väčšinu akcií. Niektoré však vôbec nie sú zakorenené v čase, ako napríklad myšlienka, že by nejaká škola alebo učiteľ dovolili študentom, aby sa v rámci mimoškolského krúžku navzájom mlátili, alebo úplne šialený krvavý kúpeľ na konci filmu, ktorý plne prechádza do šialenstva na úrovni halucinácií.
Ale film Dno sa nikdy nesnažil byť odrazom konkrétnej doby alebo dokonca realistickým obrazom strednej školy. Namiesto toho je zakorenený v istom druhu pomýlenej absurdity, ktorá akoby čerpala skôr z internetového zmyslu pre humor než z čohokoľvek iného. Tu sa však posúva dokonca aj za hranicu paródie a stáva sa úplne jedinečným svetom samým pre seba. V čase, keď naši hrdinovia na konci filmu stoja s krikom na zakrvavenom futbalovom ihrisku, je už jasné, že „Dno“ sa v skutočnosti neodohráva v jednom konkrétnom desaťročí, ale skôr v alternatívnom vesmíre, ktorý dokáže zvýrazniť niektoré absurdnejšie aspekty toho nášho.
Hviezda filmu „Medveď“ Ayo Edebiri o varení, smútku a krájaní všetkej tej cibule Zdroj obrázku: Everett Collection