Memoáre Britney Spearsovej sú hororovým príbehom a zároveň varovným príbehom. Je toho veľa, čo si z neho možno odniesť, ale v jadre je to príbeh o žene, ktorej bola v mladom veku v podstate odňatá telesná autonómia – rodičmi, médiami, partnermi a celým svetom.
„Žena vo mne“ je rozhodne príbehom Spearsovej, ale je to aj príbeh, ktorý sa v rôznych podobách opakoval už mnohokrát. Po jeho prečítaní, keď som sedel v stave polomŕtveho šoku a trávil hrôzy, ktorými si Spearsová prešla, som si spomenul na nočnú moru Andrewa Dominika z roku 2022, film „Blonde“, ktorý zobrazuje zdramatizovanú verziu života Marilyn Monroe. Tento film pravdepodobne zneužil odkaz Monroe a zopakoval niektoré z tých istých chýb, ktoré sa snažil kritizovať, ale zároveň rozpráva príbeh ženy, ktorej vzhľad bol komodifikovaný a profitovalo sa z neho do takej miery, že ju to nenapraviteľne poškodilo.
„Existuje dôvod, prečo sa zo žien, ktoré sa nesprávne správajú, tak často robia čarodejnice, Jezabely, sirény, Medúzy a iné obludné bytosti.“ Spearsovej slová nám pripomínajú odvekú prax spájania deviantnej ženskosti s obludnosťou.
No hoci obe knihy, Blondína aj Žena vo mne, rozprávajú príbeh žien, ktorých telá boli neustále zneužívané verejnosťou aj mužmi v ich životoch, Spearsovej memoáre sú oveľa lepším spracovaním podobného príbehu, pretože sú jej vlastné. Podobne ako mnoho ľudí, ktorí prežili podobné skúsenosti, ani Monroe už síce nemôže rozprávať svoj vlastný príbeh, ale teraz, keď máme Spearsovej príbeh v jej vlastných slovách, urobíme všetci dobre, ak si vypočujeme, čo nám chce povedať.
A mnohé z toho, čo hovorí, sa počúva ťažko. Spearsovej memoáre od začiatku sledujú spôsoby, akými boli jej práva na vlastné telo a osobnosť komodifikované, kritizované a zbavené. Prvé titulky, ktoré sa objavili v súvislosti s knihou, podrobne opisovali potrat, ktorý Spearsová podľa svojich slov podstúpila v čase, keď chodila s Justinom Timberlakom, čo podľa jej slov nebola jej voľba.
„Keby to zostalo len na mne, nikdy by som to neurobila,“ píše. „A predsa si bol Justin taký istý, že nechcel byť otcom.“ Táto skúsenosť, ktorú opisuje ako „mučivú“, je dôležitou pripomienkou toho, že skutočne slobodný a spravodlivý prístup k interrupciám znamená umožniť ženám, aby si vybrali, či chcú alebo nechcú ísť na interrupciu, a nie ich nútiť, aby sa rozhodli tak či onak. Spearsovej memoáre od začiatku až do konca podrobne opisujú hrozné dôsledky toho, čo sa môže stať, keď sa voľba mnohokrát odoberie.
Nie je žiadnou novinkou, že Spearsovej vzhľad bol počas jej kariéry neustále kontrolovaný a využívaný inými. Počas svojho vzostupu v divočine začiatkom roka 2000, keď bola štíhlosť v móde a od žien sa očakávalo, že budú neuveriteľne sexuálne, ale zároveň aj sladké a decentné – hoci to sa pravdepodobne nezmenilo – bola Spearsová veľmi sexualizovaná a zároveň démonizovaná.
„The Woman in Me“ tiež skúma, koľko z kariéry, vzhľadu a rozhodnutí Spearsovej v skutočnosti vôbec nebolo jej dielom. Vo svojich memoároch tvrdí, že ju úplne zaslepil slávny rozhovor s Diane Sawyerovou – tá ju obvinila, že „rozrušila veľa matiek v tejto krajine“, a jej brušný sval nazvala „najcennejším štvorcovým palcom nehnuteľnosti v zábavnom vesmíre“, aby sme vymenovali aspoň niektoré z mnohých urážok, ktoré v rozhovore zazneli.
Spearsová sa však stále vyrovnávala s následkami rozchodu s Timberlakeom, keď jej otec oznámil, že bude hovoriť so Sawyerom. „Cítila som sa, akoby ma zneužívali, akoby to na mňa ušili pred celým svetom,“ píše Spearsová. „Ten rozhovor bol pre mňa vnútorne zlomovým bodom – prepol sa mi vypínač. Cítila som, ako sa mi po tele prevalilo niečo temné. Cítila som, ako sa mením, takmer ako vlkolak, na Zlú osobu.“
Existuje dôvod, prečo sa ženy, ktoré sa nesprávajú dobre, tak často menia na čarodejnice, Jezabely, sirény, Medúzy a iné obludné bytosti, a Spearsovej slová nám pripomínajú odvekú prax spájania deviantnej ženskosti s obludnosťou. Ženy, ktoré sa nepodriadia často nemožným normám sveta alebo sa s nimi nezhodujú, sa tak často nakoniec démonizujú aj samy, čo Spears v tomto momente zjavne urobila a nedokázala si odpustiť, že sa násilím premenila na niekoho, koho nepoznala.
Nočná mora sa však pre Spearsovú iba začala. Väčšina z nás už pozná fakty o tom, čo sa stalo potom – Spearsová mala dve deti s Kevinom Federlinom, ale v roku 2008 o ne prišla. Potom bola takmer donútená k rezidencii v Las Vegas, čo pripomína aj ďalší príbeh zneužitej megahviezdy, len tentoraz s menom Elvis Presley. Elvis, ktorého do rezidencie vo Vegas dotlačil jeho skorumpovaný manažér, upadol do závislosti a choroby, pričom bol nútený na pódiu v Las Vegas predvádzať stále tú istú šou. (Samozrejme, Elvis vykonával kontrolu nad svojou manželkou Priscillou, čo je ďalší príklad toho, ako sa zneužívanie a bolesť môžu šíriť z jedného človeka na druhého a ovplyvniť tak mnohé životy.)
„V konečnom dôsledku sú tieto memoáre naozaj varovným príbehom. Je to aj pripomienka skutočnosti, že mnohí ľudia s oveľa menšími zdrojmi a menšou podporou, než má Spearsová, sa v súčasnosti tiež nachádzajú v opatrovníctve alebo vo väzniciach či v iných vykorisťovateľských situáciách, často na základe svojvoľných chýb, smoly a systémovej marginalizácie.“
Spearsovej pobyt v Las Vegas bol zároveň začiatkom nepredstaviteľného obdobia jej života. Hoci stále vystupovala pre tisíce ľudí, bola nútená vstúpiť do opatrovníctva, ktoré ju vystavilo neustálej kontrole a nekonečnému dozoru. Tvrdí, že jej otec úplne prevzal kontrolu nad jej financiami, ako aj nad tým, čo si dáva do tela, kontroloval všetko, čo jedla, zakazoval jej všetky lieky vrátane Tylenolu a vitamínových doplnkov a neustále kritizoval jej telo a deň čo deň ju nazýval tučnou. Jej tím tiež informoval potenciálnych partnerov o jej sexuálnej minulosti a nesmela mať viac detí. Jej telo opäť nebolo jej – lenže tentoraz sa na jeho outsourcingu podieľal celý zákon.
Zďaleka najdesivejším aspektom knihy sú podrobnosti o ceste Spearsovej do pekelného odvykacieho zariadenia, do ktorého ju podľa jej slov poslali po tom, čo sa pokúsila zmeniť niektoré choreografie vo svojej šou v Las Vegas. Keď sa tam ocitla, tvrdí, že sa nesmela kúpať v súkromí, každý týždeň musela darovať krv, nesmela používať internet, musela spať s otvorenými dverami a násilne jej nasadili lítium. Podľa všetkého jej tam bol odobratý každý kúsok kontroly nad jej telom. Spearsová nakoniec hovorí, že začala veriť, že sa ju rodina pokúša zabiť, a pri čítaní jej príbehu nie je ťažké pochopiť prečo.
V celej knihe Spearsová tiež neustále podrobne opisuje svoje sklony vyhovieť ľuďom, ktoré ju viedli k tomu, že súhlasila so všetkým vyššie uvedeným. Jediné, čo vždy chcela, neustále opakuje, bolo byť dobrá a robiť ľudí vo svojom živote – a nakoniec aj celý svet – šťastnými. Ale nikdy to nestačilo, nikdy nemala šancu byť dostatočná. Na konci piesne „The Woman in Me“ sa zdá, že Spearsová to pochopila, keď podrobne opisuje svoj nový prístup k životu. Už sa nechce sústrediť na hudbu. Namiesto toho chce, aby jej život bol konečne jej vlastný.
A predsa je jej život aj dnes vystavený na verejnú spotrebu a každý jej krok je stále sledovaný fotografmi a verejnosťou. Na Instagrame pravidelne zverejňuje príspevky, často zdieľa svoje nahé fotografie, a aj tie vyvolali kritiku. Ale ako žena, ktorej telo bolo tak vykorisťované, ukazuje svoju kožu za vlastných podmienok, cíti sa ako jej pokus o rekultiváciu, podobne ako bolo oholenie hlavy: protest proti všetkým ľuďom, ktorí profitovali z jej tela a kontrolovali každý jej pohyb, a dobrovoľné prijatie toho, čo bolo označené za obludné, ako forma nájdenia oslobodenia.
V súčasnosti, odhliadnuc od kritiky jej Instagramu, sa skutočne zdá, že Spearsová znovu získala svoj príbeh. Každý jej pohyb už nie je tak podrobne kontrolovaný a má mnoho milujúcich priaznivcov, ktorí tvrdo bojujú za jej slobodu a právo žiť svoj život tak, ako chce. Napriek tomu jej príbeh nie je úplne triumfálny. Po vydaní memoárov Spearsová na Instagrame vyjadrila ľútosť nad tým, ako s jej príbehom zaobchádzajú médiá, a napísala, že „mojím motívom pre túto knihu nebolo vyťahovať moje minulé zážitky, čo robí tlač, a je to hlúpe a hlúpe!!! Odvtedy som sa posunula ďalej!!!“ na snímke obrazovky. Hoci by sme mohli dúfať, že Spearsová naozaj chcela napísať memoáre a že svoj príbeh vyrozprávala podľa svojich podmienok, v konečnom dôsledku nie je možné zistiť, koľko z nich bolo napísaných ghostwriterom, ani to, ako sa naozaj cíti, keď sa jej príbeh opäť vysiela do éteru, aby ho svet mohol rozpitvávať, čo celému príbehu dodáva ďalšiu vrstvu zložitosti.
V konečnom dôsledku sú tieto memoáre naozaj varovným príbehom. Je to aj pripomienka skutočnosti, že mnohí ľudia s oveľa menšími zdrojmi a menšou podporou, než má Spearsová, sa v súčasnosti tiež ocitajú v opatrovníctve, vo väzení alebo v inak vykorisťujúcich situáciách, často na základe svojvoľných omylov, smoly a systémovej marginalizácie.
Vo svete po rozhodnutí vo veci Roe v. Wade je Spearsovej príbeh zároveň neuveriteľne naliehavou pripomienkou toho, aké dôležité je umožniť ženám a všetkým ľuďom mať autonómiu nad vlastným telom – môcť ho zmeniť alebo nechať byť spôsobom, ktorý je pravdivý pre nich, nie pre niekoho iného.
Je to tiež pripomienka, aby sme sa dlho a dôkladne pozerali na naše vlastné nutkanie kontrolovať iných ľudí na základe svojvoľných noriem krásy alebo iných konvencií. Bolo by dobré, keby sme si na Spearsovej príbeh spomenuli nabudúce, keď sa bude zdať, že nejaká významná hviezda v očiach verejnosti trpí kolapsom, alebo keď si internet nabudúce vyberie niekoho, koho zničí na základe jeho vzhľadu alebo jednoducho zo zloby. A, samozrejme, bolo by dobré, keby sme kontrolovali naše impulzy robiť zo žien monštrá, najmä keď sú jednoducho ľuďmi.
Zdroj obrázku: Getty / Image Group LA