V každom období Halloweenu si ľudia púšťajú horory, chodia do strašidelných domov a inak sa odvažujú vystaviť rôznym zážitkom, ktoré vyvolávajú husiu kožu. A samozrejme, mnohí z nás, vrátane mňa, milujú dobré horory bez ohľadu na ročné obdobie. Ale prečo sa vydávame na cestu, aby sme zažili strach – a vystavujeme pritom svoju psychiku sériovým vrahom, démonom a smrti? Prečo by sme mali byť šokovaní, vystrašení, ohromení alebo vystrašení, najmä vo svete, ktorý už teraz ponúka viac než dosť dôvodov na strach?
Ako sa ukazuje, v skutočnosti existuje množstvo psychologických a vedeckých dôvodov, prečo sa mnohí z nás radi boja a desia. Pred Halloweenom skúmame, prečo mnohí z nás túžia po tom, aby sa báli, namiesto toho, aby si pustili romantický film a skončili večer.
Strach môže v našom mozgu vyvolať potešenie
Ukazuje sa, že jadrom toho, prečo je strach pre niektorých ľudí taký príťažlivý, môže byť mozgová chémia. O strach sa stará naša amygdala, čo sú zhluky neurónov ukryté v strede nášho mozgu. Keď pociťujeme strach, amygdala stimuluje hypotalamus, ktorý spúšťa sympatický nervový systém a náš adrenálny systém, čím sa v našom tele rozprúdi adrenalín a endorfíny.
To všetko vedie k fyzickému návalu. Zvýši sa nám tep, začneme intenzívnejšie dýchať a posielať viac kyslíka do mozgu, zvýši sa hladina glukózy v krvi a celkovo sa cítime silnejší a ostražitejší – pocit, ktorý niektorí ľudia môžu opísať ako „pocit života“.
Nie všetky druhy strachu sú však rovnaké, pokiaľ ide o to, ako sa prejavujú v mozgu a tele, a je veľký rozdiel medzi strachom, ktorý pociťujeme, keď je hrozba skutočná, a keď vieme, že nie je.
„Je niečo príjemné na tom, keď sa bojíme a dostávame adrenalín, pričom zároveň vieme, že sme v bezpečí,“ hovorí Robi Ludwig, PsyD, pre portál fafaq. Viaceré nedávne štúdie zistili, že hoci nával akéhokoľvek strachu môže telo spočiatku zaregistrovať ako príznak nebezpečenstva, hneď ako si uvedomíme, že hrozba nie je reálna, náš mozog môže uvoľniť záplavu dopamínu. To môže vyvolať pocit úľavy, otupiť intenzitu reakcie našej amygdaly a umožniť nám pocítiť príjemný nával bez nepríjemnejších následkov, ktoré môže strach vyvolať.
Strach môže byť skúsenosťou na učenie
Všetky vyššie uvedené skutočnosti vysvetľujú, prečo niektorí z nás radi pociťujú fyzické pocity, ktoré strach vyvoláva, ale nevysvetľujú presne, prečo mnohých z nás tak priťahujú skutočné zločiny, horory a iné príbehy, ktoré sa zameriavajú na správanie, s ktorým by sme v skutočnom živote pravdepodobne nikdy nechceli prísť do kontaktu. Nevysvetľuje to ani to, prečo ľudia, ktorí nemajú radi adrenalín, často vyhľadávajú zážitky vyvolávajúce strach. Ako sa ukázalo podľa série nedávnych štúdií uskutočnených v dánskom laboratóriu rekreačného strachu na univerzite v Aarhuse, mnohých z nás môže priťahovať strach, desivé filmy, skutočné zločiny a podobne, pretože tieto veci nám môžu podvedome pomôcť cítiť, že sa pripravujeme a učíme o sebe a o svete.
Tým, že sa dozvieme čo najviac o tom, ako naše telo reaguje na strach, a o tom, ako sa iným ľuďom darilo v desivých situáciách, môže mať náš mozog pocit, že študuje, čo robiť, ak sa nám skutočne stane niečo zlé. Takže nabudúce, keď sa pustíte do králičej nory Wikipédie a budete skúmať Jeffreyho Dahmera, pamätajte, že váš mozog sa vás možno jednoducho snaží svojím zvláštnym a okľukatým spôsobom chrániť.
Strach a hrôza nás môžu priťahovať aj z evolučných dôvodov. Koniec koncov, na hrozby sa sústreďujeme už od čias, keď na nás na okraji jaskýň číhali tigre. „Ľudia sú vo všeobecnosti stavaní na to, aby ich zaujímali potenciálne nebezpečné situácie a boli na ne upozornení,“ povedal pre Time výskumník z Aarhuskej univerzity Coltan Scrivner, ktorého výskum sa vo veľkej miere zameriava na koncept „chorobnej zvedavosti“ – ktorý v štúdii z roku 2021 uverejnenej v časopise ScienceDirect opisuje ako „bežnú psychologickú črtu“. „Sme zvedaví na hrozby v našom prostredí. Takže kedykoľvek dostaneme náznak, že by tam vonku mohla byť informácia o nebezpečenstve, mechanizmy pozornosti v našej mysli sa tak trochu naštartujú a nasmerujú nás k tejto informácii.“
Strach nám môže umožniť zapojiť sa do negatívnych emócií a tabu
Naša fascinácia hororom môže v skutočnosti siahať ešte hlbšie ako láska k adrenalínu alebo túžba chrániť sa a siaha až k tienistým stránkam našej psychiky. Podľa doktorky Ludwigovej nás znepokojujúce a zvrátené príbehy priťahujú aj preto, že nám umožňujú zapojiť sa do potláčaných a tabuizovaných aspektov nášho ja.
„Je niečo zástupne vzrušujúce na tom, že vidíme niekoho, kto sa správa prvoplánovo, pretože ide o myšlienky a pocity, ktoré mala väčšina ľudí,“ vysvetľuje. „Keď ste na niekoho veľmi nahnevaní a chceli by ste ho vidieť, ako ide pod autobus, tento pocit nemusí byť trvalý; môže to byť len fantázia o tom, že môžete niekomu ublížiť a cítiť sa všemocný a nie zraniteľný. Ale keď sa pozeráme na kriminálky alebo skutočné kriminálne seriály, umožňuje nám to pozrieť sa na veľmi temné emócie a činy, ktoré nemusíme považovať za svoje vlastné.“
Zaoberanie sa hororom a strachom môže byť aj spôsobom, ako spracovať a vyrovnať sa s emóciami, ktoré v bežnom živote potláčame. Na druhej strane môže pôsobiť aj ako únik pred negatívnymi emóciami. „Strach vás uzatvára do prítomného okamihu. Odvádza pozornosť od iných starostí, ktoré môžeme mať v živote, najmä ak ide o zábavu,“ hovorí doktorka Ludwigová. Dodáva, že dobrý strach nás dokonca niekedy môže „vytrhnúť z pocitu depresie alebo z depresívnych porúch“. Strach môže niektorým ľuďom pomôcť aj na existenciálnej úrovni; nič vám tak ako sledovanie obete vo filme Saw, ktorá podstupuje niekoľkohodinové mučenie, nepripomenie, že váš život predsa len nie je taký zlý.
Strach môže byť spoločensky katarzný
Pravdepodobne trochu patrím do každej z troch vyššie uvedených kategórií. Skákal som bungee jumping, aby som zažil vzrušenie, hodiny som skúmal sériových vrahov, aby som sa pokúsil pochopiť ich motiváciu, a určite som pocítil veľkú vďačnosť za svoj vlastný život po zhliadnutí filmu „Midsommar“.
Ale v skutočnosti si pocit strachu (v bezpečných súvislostiach) najviac užívam vtedy, keď ho môžem zažiť s ostatnými. Keď som vyrastal, často som sledoval horory s bratom, bratrancami alebo skupinkami kamarátov a mám príjemné spomienky na to, ako sme všetci spoločne kričali, vtipkovali o ich absurdnosti alebo sa inak dokázali skvele baviť, keď sme sledovali, ako slashery, duchovia a démoni trhajú plátno.
Vždy to bola akási spoločná katarzia a dnes mi horory napodiv pripomínajú domov – a tým myslím, že mi pripomínajú pekné chvíle, keď sme sa navzájom odvážili ísť do strašidelných pivníc, držali sa jeden druhého, keď sme jazdili hore-dole na horských dráhach, alebo kričali „UTEČ!“ na televíziu pri sledovaní „Texaského masakru motorovou pílou“.
Samozrejme, každý prežíva strach inak, ale jedno je jasné: nie je nič zlé na ľuďoch, ktorí si chcú pustiť „Osvietenie“ a potom usporiadať seansu v opustenom sídle, rovnako ako nie je nič zlé na nikom, kto sa radšej uvelebí a pozerá „Hocus Pocus“. Všetci sme len ľudia, ktorí sa snažia čo najlepšie žiť v desivom svete, a niekedy sa zdá, že trochu strachu v bezpečnej schránke je presne to, čo potrebujeme.
Zdroj obrázku: Everett Collection