„Viem, kedy mám depresiu, pretože ťa mám menej rád,“ povedal mi môj priateľ niekoľko mesiacov po tom, ako mu diagnostikovali bipolárnu poruchu. Nevšímal si, že jeho slová zraňujú moje city, povedal to s pocitom odhalenia. Spoznával krajinu svojej choroby a depresívnych epizód, ktoré s ňou súviseli, a zároveň sa snažil rozlíšiť realitu od nánosov, ktoré mu vytváral mozog.
Keď mi niekoľko týždňov po tom, ako sme spolu začali chodiť, povedal o svojej diagnóze, cítila som jeho bolesť. Vyzeral ako normálny, šťastný človek, ale bolelo ma, keď som počula, že prežíva ťažké obdobie. Ja som však nad tým veľmi nerozmýšľala a predpokladala som, že s liekmi bude v poriadku. Jeho nový psychiater mu predpísal nejaké veci a vydali sme sa na nekonečnú cestu, náš nový vzťah sa prelínal s jeho duševnou chorobou.
Môj priateľ sa dal ľahko milovať. Bol excentrický, kreatívny, miloval zábavu a vždy spájal ľudí. Bola som šťastná, že mu môžem pomáhať podporovať ho, ale pri navigácii jeho novej diagnózy sme museli byť neustále v strehu, aby sme nezbadali ďalšiu zmenu jeho nálady a vnímania reality.
„V priebehu nášho vzťahu som z boku sledovala, ako sa partnerove boje s jeho duševným zdravím zhoršujú, a ja som zápasila s tým, ako sa v tomto procese postarať o seba.“
Každých niekoľko týždňov alebo mesiacov sa môj priateľ vracal k psychiatrovi na opätovnú kalibráciu svojich liekov. Niekedy boli vedľajšie účinky týchto liekov – priberanie na váhe, nespavosť, zmeny osobnosti – rovnako ťažké na zvládnutie ako samotná choroba. Boli to náročné zmeny pre nás oboch. Pre mňa bolo výzvou súdiť samu seba za chvíle, keď som si nebola istá, či chcem byť vo vzťahu, pretože som sa cítila chaoticky.
V priebehu nášho vzťahu som z boku sledovala, ako sa partnerove problémy s duševným zdravím zhoršujú, a ja som sa trápila s tým, ako sa starať o seba. Stále sme sa bavili, nadväzovali priateľstvá a chodili na dobrodružstvá. Vďaka jeho otvorenosti a schopnosti komunikovať o jeho stave bolo ľahké riešiť problémy, keď sa objavili. A prinajmenšom som nemusela hádať, ako sa cíti, pretože mi to zvyčajne povedal.
Boli však chvíle, keď bolo ťažké nadviazať s mojím priateľom kontakt. Jeho depresívne epizódy ho robili hlboko smutným a vzdialeným. Trvali niekedy hodiny, niekedy týždne. Menej písal a utiekal do svojho vlastného sveta. Asi po roku začal počuť hlasy a v posteli skákal s nočnými morami, čo ma desilo. Jeho vysoké, manické stavy ho tiež uvádzali do neprístupného, umelo vnímaného emocionálneho stavu. Púšťal si hlasnú hudbu, vydával hlúpe zvuky alebo sme skončili v kriku.
Tento vzťah nebol mojím prvým životom s niekým, kto mal duševné poruchy. Mojej matke diagnostikovali klinickú depresiu a bipolárnu poruchu, keď som mal asi 8 rokov. Zomrela samovraždou len o dva roky neskôr. Vďaka skúsenostiam s mamou som bola tak nastavená na partnerove emócie a udržiavanie priestoru pre neho, čo boli zručnosti, ktoré som sa naučila v detstve. Zdalo sa však, že sa musím ešte veľa učiť, pokiaľ ide o to, ako byť tu pre seba.
Asi po roku nášho vzťahu priniesla návšteva psychiatra takmer smrteľné výsledky. Lekár ho poslal domov s úplne novým liekom. Môj priateľ si vzal tabletky a krátko nato odpadol. V tú noc som prišla do jeho bytu a našla som svojho priateľa v posteli s desivo studenou pokožkou a pulzom 30 BPM – to je jeden úder za dve sekundy. Vydesená som sa ponáhľala zavolať záchranku, bála som sa, že zomiera. Záchranári prišli o niekoľko minút a odviezli ho na pohotovosť. Sestričky mu museli podať adrenalín a dvakrát defibrilovať srdce, aby sa vrátilo do normálu.
Bola som nahnevaná na jeho lekára, čo sa stalo kameňom úrazu v našom vzťahu. Koncom toho týždňa som sa pripojila k svojmu priateľovi na návšteve u lekára. Strach z toho, že sa jeho lieky zle zmiešajú, ma neopúšťal. Nasledujúce dva roky, keď spal, som často kontrolovala jeho dýchanie, aby som sa uistila, že ešte žije. Bolo to pre mňa mierne povedané veľmi stresujúce.
Dokonca aj v bežný deň som bola hyperaktívna na to, ako sa môj priateľ cíti. Ešte som nemala nástroje na to, aby som sa starala o seba alebo ctila svoje hranice, takže som tancovala podľa jeho rytmu.
To však pre mňa nebolo udržateľné. V tom čase som sa obrátila na nikotín a alkohol, aby som si pomohla vyrovnať sa s tým. Zahalenie sa do vlastných závislostí a nekontrolovateľného správania mi slúžilo na odpútanie pozornosti od mojich pocitov vo vzťahu. Predovšetkým odvádzali moju pozornosť od skutočnosti, že som nedokázala kontrolovať chorobu svojho priateľa.
On si bol dobre vedomý mojich problémov s návykovými látkami a bol jedným z prvých ľudí, ktorí sa vyjadrili, že moje správanie sa stáva problémom. Aj keď som asi rok po začiatku vzťahu vedela, že nemám všetko úplne pod kontrolou, boli to jediné nástroje, ktoré mi pomáhali cítiť sa v poriadku. V tomto období som začala prvýkrát chodiť na terapiu.
Nakoniec sme sa rozišli z dôvodov, ktoré nesúviseli s jeho duševnou chorobou. Jednoducho som nebola pripravená usadiť sa. Keď sa náš vzťah skončil, cítila som obavy o jeho blaho, ale vedela som, že má dostatočnú podporu priateľov, rodiny a poskytovateľov duševného zdravia. A po rozchode som bojovala so svojím vlastným duševným zdravím a pohodou, až kým som asi o deväť mesiacov neskôr nevystriezvela.
Odvtedy som sa naučila užitočné nástroje, ako napríklad EFT tapping, a s veľkou podporou priateľov, komunity uzdravujúcich sa ľudí a terapeuta som prestala užívať látky a naučila som sa žiť zdravý život. Odvtedy som triezvy.
Mám bipolárnu poruchu a želám si, aby jej rozumelo viac ľudí
Neľutujem, že som bola so svojím bývalým, a nemyslím si, že duševná choroba je prekážkou toho, aby niekto mal hlboko milujúci vzťah. Vo chvíľach, keď sme s mojím bývalým mali otvorenú komunikáciu a ja som sa dokázala zdravo postarať o seba, sme sa dokázali naozaj postarať jeden o druhého.
Vo vzťahu s mojím bývalým aj s mojou matkou som však ľahko stratila samu seba tým, že som sa upínala na to, ako sa ten druhý cíti a čo robí. V detstve to bol pre mňa spôsob, ako byť v bezpečí. Ako dospelá som sa však potrebovala naučiť, ako sa o seba postarať, aj keď sa mi zdalo, že to, ako sa cítim, „nie je až taká veľká vec“ ako duševný a emocionálny stav môjho priateľa.
Odvtedy som sa naučila, že záleží aj na tom, ako sa cítim a čo potrebujem. Naučila som sa to na terapii a z bilancovania svojho života. Jasne som videla, ako zatajovanie mojej pravdy škodí mojim vzťahom a mne samej. Keď som bola so svojím bývalým partnerom, bolo ľahké nechať svoje vlastné blaho na vedľajšej koľaji.
Dnes, keď sa starám o svoje vlastné potreby zdravými spôsobmi, ako je jedenie ovocia a zeleniny, robenie vecí, ktoré ma bavia, meditácia, cvičenie dýchania, taping a uprednostňovanie podporných priateľstiev, dokážem sa lepšie ukázať svojim blízkym a užívať si láskyplné, vzájomne podporné vzťahy. Takto môžem byť lepším partnerom – ale čo je dôležitejšie, cítim sa vo svojom vnútri pokojnejšie.
Ak vy alebo niekto z vašich blízkych potrebuje akúkoľvek pomoc, Národná organizácia pre prevenciu samovrážd má k dispozícii niekoľko zdrojov a nepretržitú linku pomoci na čísle 1-800-273-8255.
Ak vy alebo niekto, koho poznáte, bojuje s poruchou spôsobenou užívaním alkoholu, organizácia SAMHSA (Substance Abuse and Mental Health Services) má k dispozícii zdroje vrátane národnej nepretržitej linky pomoci na čísle 1-800-662-HELP (4357). Svoje poštové smerovacie číslo môžete poslať aj prostredníctvom SMS na číslo 435748 (HELP4U), kde získate odporúčania na liečbu a informačné služby.
Ako som prekonala strach zo začiatku terapieZdroj obrázku: Getty / Nicholas Kostin mediaphotos / Ilustračné foto: Aly Lim