Práve pred 12 rokmi sa zrodil Tinder. Táto aplikácia zdemokratizovala zoznamovanie a dala ľuďom nádej, že ich pravá láska je niekde tam vonku – len ju musia nájsť posúvaním prstom po mori profilov. Na Valentína tohto roku však bola podaná federálna hromadná žaloba proti spoločnosti Match Group, materskej spoločnosti, ktorá vlastní niekoľko populárnych zoznamovacích aplikácií vrátane Tinder, Hinge, OkCupid a The League. V žalobe, ktorú podalo šesť žalobcov, sa tvrdí, že aplikácie vytvárajú hru na zoznamovanie, podporujú nutkavé používanie a z používateľov robia „závislých“ a „hráčov, ktorí sú uväznení v hľadaní psychologických odmien, ktoré spoločnosť Match zámerne robí nepolapiteľnými“.
Hovorca spoločnosti Match Group v e-maile pre portál fafaq uviedol: „Táto žaloba je smiešna a nemá žiadne opodstatnenie. Náš obchodný model nie je založený na reklame ani na ukazovateľoch angažovanosti. Aktívne sa snažíme, aby ľudia každý deň chodili na rande a odchádzali z našich aplikácií. Každý, kto tvrdí niečo iné, nerozumie účelu a poslaniu celého nášho odvetvia.“
Názor, že zoznamovacie aplikácie majú návykové vlastnosti, nie je nový. Už roky sa v nespočetných článkoch a štúdiách skúma spôsob, akým tieto aplikácie využívajú bežné stratégie správania – ako napríklad prerušované posilňovanie – na to, aby používateľov udržali v swipovaní. A nie je to ani tak, že by to tajili: v rozhovore pre Time v roku 2014 spoluzakladateľ Tinderu Sean Rad výslovne uviedol, že aplikácia to, no, nemyslí až tak vážne. „Rozhranie Tinderu sme vždy vnímali ako hru. . . . Nikto sa k Tinderu nepripojí, pretože niečo hľadá,“ povedal. „Pripájajú sa, pretože sa chcú baviť.“
Hoci sa Rad – ktorý už nie je so spoločnosťou spojený – odvtedy nechal počuť, že používatelia Tinderu v skutočnosti hľadajú lásku, herné rozhranie prevládlo. Odvtedy sa objavili napodobeniny aplikácií, ktoré nasledovali tento príklad, kopírovali mechaniku jednoduchého posúvania prstom a zakomponovali gamifikáciu do svojej DNA, čo nás nakoniec po viac ako desiatich rokoch priviedlo sem, zahltení aplikáciami a nedocenení možnosťami, ktoré nám priniesli.
Práve pred 12 rokmi sa zrodil Tinder. Táto aplikácia zdemokratizovala zoznamovanie a dala ľuďom nádej, že ich pravá láska je niekde tam vonku – len ju musia nájsť posúvaním prstom po mori profilov. Na Valentína tohto roku však bola podaná federálna hromadná žaloba proti spoločnosti Match Group, materskej spoločnosti, ktorá vlastní niekoľko populárnych zoznamovacích aplikácií vrátane Tinder, Hinge, OkCupid a The League. V žalobe, ktorú podalo šesť žalobcov, sa tvrdí, že aplikácie vytvárajú hru na zoznamovanie, podporujú nutkavé používanie a z používateľov robia „závislých“ a „hráčov, ktorí sú uväznení v hľadaní psychologických odmien, ktoré spoločnosť Match zámerne robí nepolapiteľnými“.
Hovorca spoločnosti Match Group v e-maile pre portál fafaq uviedol: „Táto žaloba je smiešna a nemá žiadne opodstatnenie. Náš obchodný model nie je založený na reklame ani na ukazovateľoch angažovanosti. Aktívne sa snažíme, aby ľudia každý deň chodili na rande a odchádzali z našich aplikácií. Každý, kto tvrdí niečo iné, nerozumie účelu a poslaniu celého nášho odvetvia.“
Názor, že zoznamovacie aplikácie majú návykové vlastnosti, nie je nový. Už roky sa v nespočetných článkoch a štúdiách skúma spôsob, akým tieto aplikácie využívajú bežné stratégie správania – ako napríklad prerušované posilňovanie – na to, aby používateľov udržali v swipovaní. A nie je to ani tak, že by to tajili: v rozhovore pre Time v roku 2014 spoluzakladateľ Tinderu Sean Rad výslovne uviedol, že aplikácia to, no, nemyslí až tak vážne. „Rozhranie Tinderu sme vždy vnímali ako hru. . . . Nikto sa k Tinderu nepripojí, pretože niečo hľadá,“ povedal. „Pripájajú sa, pretože sa chcú baviť.“
Hoci sa Rad – ktorý už nie je so spoločnosťou spojený – odvtedy nechal počuť, že používatelia Tinderu v skutočnosti hľadajú lásku, herné rozhranie prevládlo. Odvtedy sa objavili napodobeniny aplikácií, ktoré nasledovali tento príklad, kopírovali mechaniku jednoduchého posúvania prstom a zakomponovali gamifikáciu do svojej DNA, čo nás nakoniec po viac ako desiatich rokoch priviedlo sem, zahltení aplikáciami a nedocenení možnosťami, ktoré nám priniesli.
Doktorka Laura Bermanová, sexuálna a vzťahová terapeutka, hovorí pre portál fafaq, že zoznamovacie aplikácie sú dopamínovými horskými dráhami s vysokými stávkami. „Časť problému spočíva v tom, že nikto nepriznal temné stránky, okrem nebezpečenstva, že sa s niekým stretnete online a nebudete vedieť, kto to je, alebo že vás potenciálne ulovia – o týchto veciach sa hovorilo,“ hovorí po telefóne. „Nemyslím si, že ľudia naozaj chápu a uvedomujú si, ako ľahko sa dajú vtiahnuť do dopamínového víru odmeny a trestu a že sa to môže stať nutkaním. Je to nutkanie, ktoré škodí nielen vášmu mozgu a psychike, ale potenciálne aj vášmu milostnému životu.“
Dvadsaťšesťročná Kelly sa už dva mesiace snaží odvyknúť od zoznamovacích aplikácií po tom, čo ich používala dva roky. „Je to niečo ako so sociálnymi médiami, [snažíte sa] byť na nich menej, ale otvoríte si telefón a jednoducho naň kliknete, keď čakáte na vlak alebo čakáte na čokoľvek. Je to automatické,“ hovorí pre portál fafaq. „Myslím si, že je to návykové, pretože si neustále hovoríte: ‚To mi zlepší náladu‘, ale je to lacné vzrušenie.“
Pascal Kadamani, 26 rokov, súhlasí. „Vždy som zoznamovacie aplikácie považoval za hru, čo ich podľa mňa robí prinajmenšom relatívne návykovými,“ hovorí pre portál fafaq. Hoci je teraz vo vzťahu, Kadamaniová hovorí, že keď bola slobodná, častejšie sa pristihla, ako rolovala na Tinderi než na Instagrame. „Notifikácia vám určite zdvihne ego, dodá trochu serotonínu.“
„Sme chamtivý, nenásytný druh a chceme len viac a viac a viac,“ hovorí Kelly. „Takže ak môžete mať vždy niečo pripojené, kde môžete vždy získať viac rande alebo viac pozornosti, jednoducho to tlačidlo stlačíme, však? Ako potkany v laboratóriu.“
To, že sa hľadanie intímnych spojení zúži na algoritmickú hru, pôsobí zákerne a zákerne – o to viac, keď sú používatelia nalákaní na to, aby za ne zaplatili. Väčšina týchto aplikácií funguje na modeli „freemium“, keď je stiahnutie aplikácie zadarmo, ale používatelia majú prístup k prémiovým funkciám za poplatok, ako napríklad Boost na Tinderi alebo prístup do sekcie Standout na Hinge.
Práve pred 12 rokmi sa zrodil Tinder. Táto aplikácia zdemokratizovala zoznamovanie a dala ľuďom nádej, že ich pravá láska je niekde tam vonku – len ju musia nájsť posúvaním prstom po mori profilov. Na Valentína tohto roku však bola podaná federálna hromadná žaloba proti spoločnosti Match Group, materskej spoločnosti, ktorá vlastní niekoľko populárnych zoznamovacích aplikácií vrátane Tinder, Hinge, OkCupid a The League. V žalobe, ktorú podalo šesť žalobcov, sa tvrdí, že aplikácie vytvárajú hru na zoznamovanie, podporujú nutkavé používanie a z používateľov robia „závislých“ a „hráčov, ktorí sú uväznení v hľadaní psychologických odmien, ktoré spoločnosť Match zámerne robí nepolapiteľnými“.
Hovorca spoločnosti Match Group v e-maile pre portál fafaq uviedol: „Táto žaloba je smiešna a nemá žiadne opodstatnenie. Náš obchodný model nie je založený na reklame ani na ukazovateľoch angažovanosti. Aktívne sa snažíme, aby ľudia každý deň chodili na rande a odchádzali z našich aplikácií. Každý, kto tvrdí niečo iné, nerozumie účelu a poslaniu celého nášho odvetvia.“
Názor, že zoznamovacie aplikácie majú návykové vlastnosti, nie je nový. Už roky sa v nespočetných článkoch a štúdiách skúma spôsob, akým tieto aplikácie využívajú bežné stratégie správania – ako napríklad prerušované posilňovanie – na to, aby používateľov udržali v swipovaní. A nie je to ani tak, že by to tajili: v rozhovore pre Time v roku 2014 spoluzakladateľ Tinderu Sean Rad výslovne uviedol, že aplikácia to, no, nemyslí až tak vážne. „Rozhranie Tinderu sme vždy vnímali ako hru. . . . Nikto sa k Tinderu nepripojí, pretože niečo hľadá,“ povedal. „Pripájajú sa, pretože sa chcú baviť.“
Hoci sa Rad – ktorý už nie je so spoločnosťou spojený – odvtedy nechal počuť, že používatelia Tinderu v skutočnosti hľadajú lásku, herné rozhranie prevládlo. Odvtedy sa objavili napodobeniny aplikácií, ktoré nasledovali tento príklad, kopírovali mechaniku jednoduchého posúvania prstom a zakomponovali gamifikáciu do svojej DNA, čo nás nakoniec po viac ako desiatich rokoch priviedlo sem, zahltení aplikáciami a nedocenení možnosťami, ktoré nám priniesli.
Doktorka Laura Bermanová, sexuálna a vzťahová terapeutka, hovorí pre portál fafaq, že zoznamovacie aplikácie sú dopamínovými horskými dráhami s vysokými stávkami. „Časť problému spočíva v tom, že nikto nepriznal temné stránky, okrem nebezpečenstva, že sa s niekým stretnete online a nebudete vedieť, kto to je, alebo že vás potenciálne ulovia – o týchto veciach sa hovorilo,“ hovorí po telefóne. „Nemyslím si, že ľudia naozaj chápu a uvedomujú si, ako ľahko sa dajú vtiahnuť do dopamínového víru odmeny a trestu a že sa to môže stať nutkaním. Je to nutkanie, ktoré škodí nielen vášmu mozgu a psychike, ale potenciálne aj vášmu milostnému životu.“
Dvadsaťšesťročná Kelly sa už dva mesiace snaží odvyknúť od zoznamovacích aplikácií po tom, čo ich používala dva roky. „Je to niečo ako so sociálnymi médiami, [snažíte sa] byť na nich menej, ale otvoríte si telefón a jednoducho naň kliknete, keď čakáte na vlak alebo čakáte na čokoľvek. Je to automatické,“ hovorí pre portál fafaq. „Myslím si, že je to návykové, pretože si neustále hovoríte: ‚To mi zlepší náladu‘, ale je to lacné vzrušenie.“
Pascal Kadamani, 26 rokov, súhlasí. „Vždy som zoznamovacie aplikácie považoval za hru, čo ich podľa mňa robí prinajmenšom relatívne návykovými,“ hovorí pre portál fafaq. Hoci je teraz vo vzťahu, Kadamaniová hovorí, že keď bola slobodná, častejšie sa pristihla, ako rolovala na Tinderi než na Instagrame. „Notifikácia vám určite zdvihne ego, dodá trochu serotonínu.“
„Sme chamtivý, nenásytný druh a chceme len viac a viac a viac,“ hovorí Kelly. „Takže ak môžete mať vždy niečo pripojené, kde môžete vždy získať viac rande alebo viac pozornosti, jednoducho to tlačidlo stlačíme, však? Ako potkany v laboratóriu.“
To, že sa hľadanie intímnych spojení zúži na algoritmickú hru, pôsobí zákerne a zákerne – o to viac, keď sú používatelia nalákaní na to, aby za ne zaplatili. Väčšina týchto aplikácií funguje na modeli „freemium“, keď je stiahnutie aplikácie zadarmo, ale používatelia majú prístup k prémiovým funkciám za poplatok, ako napríklad Boost na Tinderi alebo prístup do sekcie Standout na Hinge.
Podľa správy Pew Research Centre z roku 2023 približne 35 % používateľov zaplatilo za funkcie zoznamovacích aplikácií a webových stránok a podľa štúdie spoločnosti Morgan Stanley z roku 2023 priemerný platiaci používateľ minie 18 až 19 dolárov mesačne. Pre tých, ktorí neplatia, sú údajne príležitosti na hľadanie lásky držané za platobnou bránou. „Nemyslím si, že musíme povedať, že všetky zoznamovacie aplikácie sú zlé,“ hovorí doktor Berman. „Myslím si, že sa stalo to, že ich dobré stránky sa stratili v tých zlých.“
Ale Match Group je spoločnosť a spoločnosti potrebujú, aby sme sa zaoberali ich produktmi, aby zarobili peniaze, inak môžu prestať existovať. A zoznamovacie aplikácie do istej miery splnili svoje sľuby: podľa iného prieskumu Pew Research Centre sa každý desiaty dospelý partner zoznámil so svojou súčasnou polovičkou prostredníctvom zoznamovacej aplikácie alebo stránky. Z technického hľadiska tieto aplikácie výslovne nesľubujú šťastný život – jediné, čo skutočne dokážu, je uľahčiť možnosti sociálnych kontaktov – takže čo tieto spoločnosti dlhujú používateľom, ak vôbec niečo?
„Keď ľudia premýšľajú o niečom takom, ako je Facebook alebo TikTok, myslím, že je ľahšie prijať, že ide o zarábanie peňazí, pretože je to ako každá iná zábava,“ hovorí doktorka Kathryn Coduto, výskumníčka a docentka mediálnej vedy na Bostonskej univerzite, v rozhovore pre portál fafaq. „Keď platíte za Netflix, Hulu alebo Spotify, viete, čo dostávate. Pri zoznamovacích aplikáciách ste na nich preto, aby ste našli nejaké romantické spojenie. Myslím si, že práve tu sa ľudia cítia nepríjemnejšie, pokiaľ ide o ich návykovú povahu.“